Guľové náboje
Obvykle pozostávajú z jednotnej strely, kovovej nábojnice, výmetovej náplne a zápalky alebo zápalkovej zlože. Nábojnica môže mať valcovitý tvar, môže byť mierne kužeľovitého tvaru, jej hlavným účelom je držať celý náboj pohromade, ale tiež chrániť výmetovú náplň pred vlhkom. Výmetová náplň slúži na vymetenie strely von zo zbrane a v moderných nábojoch je z bezdymového prachu. Zápalka v nábojoch so stredovým zápalom obsahuje zápalkovú zlož, ktorá po iniciácii zapaľuje výmetovú náplň. U nábojov s okrajovým zápalom je zápalková zlož umiestnená priamo v okraji nábojnice. (Hýkel, Malimánek, 1998)
Prvá zmienka o brokovom náboji siaha do obdobia prvej polovice 19. storočia. V roku 1832 francúzsky puškár C. Lefaucheux skonštruoval jednotný brokový náboj, ktorý bol plnený čiernym prachom, mal papierovú nábojnicu a zápalku s kolíčkovým zápalom.
Určovanie kalibrov brokových nábojov je odlišné od guľových. Uvádza sa číslom menovitého kalibru brokovej hlavne a dĺžkou nábojnice. Dĺžka nábojnice sa udáva v palcovej aj metrickej miere. Musí sa zhodovať s dĺžkou nábojovej komory. Výnimkou je dĺžka nábojnice 67,5 mm, s ktorou nieje zhodná žiadna nábojová komora a preto sa môže používať v nábojových komorách s dĺžkami 65 a 70 mm.
